Náš spoločný život, teda mňa Kataríny a Štefana Turáca sa začal v roku 1994. Takže toto leto to bude 30 rokov. Ja, toho času Bratislavčanka, som často chodievala s rodičmi na chalupu v dedinke Sihelné na Orave, na severe Slovenska. V lete roku 1994 som sa bicyklovala po lese a zrazu sa predo mnou otvorila jedna obrovská lúka, Námestovská hoľa. A na tej holi bol salaš. Veľmi som sa potešila, a opýtala som sa miestnych valachov, či majú žinčicu na predaj a povedali mi, príď zajtra, zajtra bude. Na druhý deň, som sa teda vrátila na salaš a ako sa na slušné vychované dievča patrí, upiekla som valachom a bačovi aj koláč. A tam si na tráve ležal spolu s ostatnými driečnymi valachmi Štefan valach a povedal: “To by bola žena pre mňa!“, a ja som povedala niečo ako: “Nech sa páči.“ Tak takto sa začal náš príbeh. Potom nasledovali roky spoznávania. Mňa zaujala na mojom budúcom mužovi jeho čistota, spätosť s prírodou, umelecké cítenie a skromnosť a pokora a silná viera. Láska ku koňom. Všimla som si na salaši jeden vyrezávaný svietnik z dreva a opýtala som sa, že kto to vyrezal a bol to Štefan. Lebo bolo pre neho úplne samozrejmé, že pod sviečku patrí svietnik a keď nie je, treba ho vytvoriť. Tak ho vytvoril. A z tohto malého skromného kúska dreva, z toho diela som mohla prečítať, čo je Štefan za človeka. Naše spoločné chvíle sme žili striedavo na Orave a v Bratislave, kde som ešte študovala a v júni na Petra Pavla 1998 sme sa nasťahovali do drevenice v Rabčiciach. Pôvodne sme tam išli na leto, že na jeseň sa vrátime do Bratislavy, ale tak sa nám tu dobre žilo, že sme tu už ostali, ja som prešla na diaľkové štúdium, a v jeseni 1998 sme mali svadbu.
Tak sa začal náš spoločný život v Rabčiciach, kde sa nám narodili 4 deti, chovali sme ovce, kravy, kone, postupne sme opravovali naše gazdovstvo a vkladali do neho kus seba. To sme ešte netušili, že náhody neexistujú a že naše rody tu už raz takto žili spolu. Svoju lásku k Orave, danú a zakorenenú v našom rode, som precítila cez hudbu. Raz som si tak doma na Kramároch počúvala hudbu a hrala skladba od Svetozára Stračinu s názvom Reč pastierska a vtedy som tomu porozumela. Presne si pamätám a cítim ten pocit ako dnes, mala som vtedy 16 rokov a vedela som, že chcem a budem žiť na Orave.
Jašek Kutliak si ma našiel, keď som mala 16 rokov a sedela som v lavici bratislavského gymnázia Ladislava Sáru, keď sme preberali slovenskú literatúru. Okamžite ma oslovil a dotkol sa môjho srdca a vedela som, že to bude môj najobľúbenejší literárny hrdina. Netušila som, že máme spoločnú krv a že sme príbuzní a že raz budem sedávať pri stole, pri ktorom sedával aj on so svojou dcérou počas nedeľňajších popoludní.
Jašek Kutliak bol známy hrdina novely Mila Urbana. Málokto ale vie, že bol naozaj skutočný a naozaj hodný byť hrdinom novely, lebo jeho osud je veľmi zaujímavý. Najprv sa stal polosirotou vo veku 12 rokov, keď jeho mama zomrela na tuberkulózu a v 14 zomiera otec na choleru. Potom pochoval svoju prvú manželku Annu aj druhú manželku Johanu a tri dcéry. Časť života prežil na hájovni v Přívarovke, kde sa narodili jeho 4 dcéry z tretieho manželstva s Karolínou. V roku 1924, po pridelení Přivarovky Poľsku, sa presťahoval na vyšný koniec Rabčíc. Tu žil so svojimi deťmi a treťou manželkou Karolínou až do svojej smrti v roku 1942. V treťom manželstve mal 5 detí, Nás najviac zaujíma osud jeho dcéry Štefánie. Štefánia, ktorá sa narodila 18.8. 1912, sa vydala za Jozefa Ogurka, bolo to 24.9.1928. Takže v tom čase mala iba 16 rokov a jej manžel Jozef 23. Keď sa vzali, kúpili si gazdovstvo od Grobarčíka a hádajte kde? No predsa naše gazdovstvo – salaš u Štefana, na vyšnom konci Rabčíc, vtedy gazdovský dvor s mohutnou kamennou stajňou a dreveničkou. Keďže Jozef nemal dostatočné prostriedky, ku kúpe prispel aj Jašek Kutliak svojej milovanej dcére Štefánii. Často ju potom navštevovali, keď chodili v nedeľu z omše, vždy sa zastavili navštíviť dcéru Štefániu. Takže kto už u nás bol, možno sedel na tom istom mieste ako náš hrdina Jašek Kutliak. Zaujímavé tiež bolo, že krstnou mamou Štefánie bola matka Mila Urbana, keďže bývali neďaleko ich hájovne v Přívarovke, vtedy ešte na slovenskom území. Takže je celkom isté, že naša Štefánia sa poznala aj s Milom Urbanom a možno spolu šantili na lúkach a lesoch, kadiaľ teraz chodievame na hríby a na prechádzky. A možno prišiel Milo aj na návštevu k nám na salaš. Tak isto Hviezdoslav musel dobre poznať nášho Jaška, keďže boli rovesníci a Hviezdoslav poznal všetkých lesníkov na okolí a zaujímal sa o ich osudy.
Dostala som milosť, že v roku 2021 mi prišiel do cesty môj bratranec z druhého kolena Anton Kutliak, ktorý ma láskavo a trpezlivo inšpiroval, aby som skúmala svoje korene, a tak som zistila, že Štefánia bola žena z môjho rodu. Moja prababička z Oravskej Polhory sa za slobodna volala Helena Kutliaková a boli so Štefániou príbuzné. A tak sa na našom gazdovstve opäť stretli dva rody, rod Ogurkovcov zo strany môjho muža a rod Kutliakovcov z mojej strany, aby sme prežili šťastné roky, ktoré tu žijeme už 26 rokov. To, čo Štefánii a Jozefovi takmer pred sto rokmi bolo dopriate len na chvíľku.
Jozef a Štefánia mali spolu dve deti. Ich šťastie a však netrvalo dlho, žili spolu 8 rokov, keďže zomrela veľmi mladá, ako 25 ročná a krátko po nej aj jej dcérka Vilma, v roku 1937. Prežil ale jej synček Jozef Ogurek, ktorý mal v čase jej smrti 2 roky. Z tretieho manželstva s Karolínou, s ktorou mal Jašek 5 detí, neprežili žiadni iní potomci, okrem syna Štefánie Jozefa Ogruka, narodeného v roku 1935. Jeho potomkovia žijú dodnes v neďalekom Havířove.
Jozef Ogurek si po smrti Štefánie vzal za ženu Irenu Skočíkovú, ktorá sa s láskou starala aj o malého Jozefa a s ktorou mal 7 detí a mnoho vnúčat, medzi inými aj Štefana Turáca, súčasného baču na salaši u Štefana. Sme radi, že náš salaš nesie v mene aj meno Štefánie, dcéry slávneho Jašeka Kultiaka, ktorá tu spolu s Jozefom zažila aspoň pár šťastných rokov života.
Jašek Kutliak, nezlomný chlap, ktorý prežil smrť rodičov v detstve, potom smrť svojich dvoch manželiek a potom aj smrť dcér Cecílie, Wilhelmíny a Štefánie, si určite zaslúži našu pozornosť. Je pochovaný na cintoríne v Rabčiciach a kúsok od neho aj dcéra Štefánia, ktorej dal urobiť veľký a honosný pomník.
Všetky údaje, ktoré sú použité v tomto článku poskytol Anton Kutliak, mimochodom tiež príbuzný Jašeka Kutlika, ktorý tieto údaje získal dlhodobým štúdiom a výskumom, za čo mu patrí veľká vďaka.
Tak teraz po 30 rokoch spolu putovania, a 26 rokoch spolužitia na Orave mi ostáva skloniť hlavu k zemi a poďakovať za tento krásny život. Ďakujem.
Autentické ubytovanie v dvoch dreveniciach pod Babou horou, kde si naplno vychutnáte pokoj neporušenej oravskej prírody
VRaji © Všetky práva vyhradené.
